úvodná kapitola a štyri recenzie knihy

Prof. Miloslav Starosta



Cesty k umeniu klavírnej hry




Úvod

Myšlienka vzniku tejto knihy dozrievala postupne, počas rokov vlastného štúdia, výskumov, pod vplyvom mnohých skúseností a podnetov dlhoročnej umeleckej a pedagogickej praxe. Jej autor pôsobil od roku 1965 na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave ako pedagóg klavírnej hry. Bol jedným zo spoluzakladateľov pedagogického zamerania v študijnom programe hra na klavíri. Venoval sa aj publikačnej a prekladateľskej činnosti v oblasti odbornej hudobnej didaktickej a historickej literatúry a napokon pôsobil tiež ako vedecký pracovník. Bohaté hudobno-pedagogické skúsenosti našli svoju reflexiu v tematike vlastných prednášok, ako aj vo viacerých odborných publikáciách.Monografia Cesty k umeniu klavírnej hry (Bratislava 2006) je prvou pôvodnou prácou svojho druhu v slovenskej odbornej hudobnej pedagogickej literatúre. Vychádza jednak z prameňov vlastného výskumu, ako aj z dôkladnej orientácie v zahraničnej literatúre. Zároveň výrazne doplňuje niektoré staršie tituly didaktických študijných textov. V rámci pedagogického zamerania bakalárskeho a magisterského stupňa študijného programu hra na klavíri nadväzuje na autorovu predchádzajúcu monografiu Kapitoly z dejín klavírneho umenia a pedagogiky klavírnej hry (Bratislava, VŠMU, 2000).Historické, interpretačné i pedagogické aspekty oboch diel súvisia, prehlbujúc oblasť poznania vývoja a súčasného stavu klavírneho umenia a jeho didaktiky. V tomto zmysle môže byť publikácia osožná študentom a pedagógom odborných vzdelávacích hudobných inštitúcií. Je však určená aj širšiemu okruhu záujemcov, študentom, doktorandom i pedagógom umeleckých, ako aj pedagogicky zameraných vysokoškolských fakúlt, konzervatórií, klaviristom i pedagógom klavírnej hry na ZUŠ a ďalším čitateľom. Súčasná svetová metodická literatúra zameraná na štúdium klavírnej hry obsahuje množstvo veľmi rôznorodých prameňov. Počnúc klasickými európskymi traktátmi 18. a 19. storočia, ktoré tvoria základy historického výskumu, až po rozsiahle súbory väčších diel i štúdií modernej metodológie a didaktickej literatúry psychotechnických škôl 20. storočia. Náš výskum sa dotýka aj časti vybraných historických javov, činnosti významných osobností, stručne doplňuje potrebné historické súvislosti, ktoré sme neuviedli v našej publikácii Kapitoly z dejín klavírneho umenia a pedagogiky klavírnej hry. Popritom sa ťažiskovo zameriava na analýzu a riešenie okruhu hlavných praktických problémov súčasnej didaktiky klavírnej hry. Medzi nimi už dlho zohrávajú veľmi podstatnú úlohu psychické faktory úspešného inštrumentálneho štúdia.Vhodným východiskom štúdia tejto práce je primeraná základná orientácia čitateľa v oblastiach histórie interpretačného umenia a pedagogiky klavírnej hry. Ich komponenty tvoria dlhý vývoj siahajúci od štádia tvorivého umeleckého univerzalizmu barokového typu až po špecializáciu skladateľských, interpretačných a ďalších tvorivých profesií vrátane početných odvetví muzikológie, ktoré sa postupne vykryštalizovali historickým vývojom.Interpretácia, či už divadelná, hudobná, tanečná, alebo muzikologická predpokladá a prináša odnepamäti umenie a potrebu zvládnuť v umeleckej praxi viacero interakcií. Napríklad v podobe hľadania a vytvárania veľmi citlivej individuálnej zhody medzi autorom a momentom vzniku diela, interpretom a momentom interpretácie a napokon medzi poslucháčom a momentom vnímania (recepcie) diela. K náročným úlohám hudobného interpreta, ale aj hudobnej pedagogiky patrí aj realizácia týchto vzájomných prepojení. Sťa vzrušujúca a inšpirujúca zodpovednosť motivuje celé interpretačné hľadanie, umenie, ale aj reflexie mnohých pedagogických aktivít. Ich súčasťou je schopnosť poznať a pocítiť, analyzovať a pochopiť zmysel hudobnej reči, ako aj schopnosť preniesť vlastný zážitok na poslucháčov.Na stránkach kapitol Ciest k umeniu klavírnej hry sa poskúsime popri zovšeobecňujúcich pohľadoch didaktiky, ako vedy o vyučovaní, hľadať a určovať predovšetkým podstatné body, ktoré má vo svojom vývoji nevyhnutne dosiahnuť interpret, aby dodal svojmu hudobnému prejavu podobu umeleckého diela. Nebolo pritom našim zámerom podrobne analyzovať všetky problémy rôznych metodických oblastí, detailné postupy tvorivosti umeleckej pedagogiky, čo považujeme za ťažko možné a kontraproduktívne. V oblasti metodických kategórií zameriavame svoju pozornosť skôr na niektoré podstatné a menej frekventované oblasti, zamýšľame sa napríklad nad otázkami transformácie hudobného vnímania a interpretačných asociácií medzi grafickou a akustickou oblasťou, analyzujeme podstatné zásady klavírnej tónotvorby, intonácie, umeleckej klavírnej pedalizácie, časť priestoru venujeme aj základným poznatkom akustiky, poznámkam o účelnej organizácii štúdia a iným oblastiam.Pri čítaní a štúdiu hudobného diela treba nepochybne pozorne dešifrovať a rešpektovať všetky detaily notácie a ďalšie označenia partitúr. No nebývajú celkom pôsobivé, pokým sa k ich interpretačnej realizácii nepridá okrem starostlivého štúdia aj vlastná vnútorná inšpirácia. Už Ferruccio Busoni svoju myšlienku o notácii ako geniálnom prostriedku na zachytenie improvizácie spájal s predstavou zanieteného interpreta, ako zárukou toho, že sa z neživého grafického zápisu znovuzrodí aj oduševnenie samotného skladateľa. Iba takýto proces je zárukou vytvárania naozaj nových jedinečných umeleckých výtvorov a vyhýbania sa bezcenným kópiám.Mnohí autori veľmi starostlivo notovali množstvo označení, ktoré však ostávajú značne problematické, ak by sme pristupovali k textu iba v úlohe jeho „otrockých čitárov“ (F. Liszt). Analýza umeleckého štúdia má prenikať oveľa hlbšie. K tvorivému čítaniu, odhaľovaniu a pociťovaniu často aj ukrytých súvislostí, napätí a uvoľnení, osobitostí časového a priestorového priebehu hudby, jej rytmických a metrických súvislostí, celého bohatstva a rozmanitosti vertikálnych vzťahov medzi riadkami a horizontálnych súvislostí medzi notami a myšlienkami partitúry.K tomu nepochybne pristupuje aj potrebná miera umeleckej intuície, inšpirácie. Umožňuje nám často napríklad postihnúť a vyjadriť azda nepatrnú, ale predsa len potrebnú zmenu tempa v nostalgickom výraze druhej témy nejakej sonátovej časti, ktorej charakter je možno trocha zahalený v symboloch notácie. Vlastným poslaním inšpirácie je prebudiť živé cítenie hudby, ktoré veľmi účinne spája interpreta s jeho poslucháčmi. Bude často tým pôsobivejšie, čím menej ho budeme vopred zámerne pripravovať, ošetrovať, chápať azda príliš metodicky, v úsilí dosiahnuť pomocou rôznych pracovných postupov a návodov presvedčivejšiu interpretáciu. Práve naopak, treba dokázať prirodzene zjednotiť racionálne s emocionálnymi zložkami vnímania.Vystupujú rovnocenne, vo vzájomnej symbióze vytvárajú rovnováhu a potrebnú mieru korelácie, súvzťažnosti umeleckých javov. Vieme, poznáme, ale zároveň aj cítime. Na určitom stupni tohto povedomia vzniká imaginatívna sila inšpirácie, nazývaná aj intuíciou, ktorá nás dokáže viesť bližšie k dielu, vytvárať vyššie hodnoty interpretácie a tvorivé väzby medzi skladateľom, interpretom a obecenstvom. Intuícia pomáha paradoxne často na miestach, kde sa končí naše poznanie. Je jednou z rýdzo individuálnych súčastí umeleckého stvárňujúceho procesu. V oblasti vedeckého myslenia môže byť jej obdobou hypotéza. Obe nás vedú k ďalším cieľom.Predkladaná kniha vznikla z umelecky zažitého, z vlastných pedagogických skúseností, ale aj zo širšieho odkazu generácií umelcov, učiteľov a vedcov, ktorých som v živote poznal a ktorých diela som obdivoval a študoval. Venujem ju vďačne širokej odbornej verejnosti, pamiatke svojich učiteľov, rodine, priateľom, kolegom, bývalým i súčasným študentom, ktorí ma obdarili množstvom skúseností, všetkým pokračovateľom v mojej činnosti a ostatným čitateľom, ktorí našli spoločnú záľubu v hudobnom umení. Želám si, aby ich myšlienkovo obohatila a bola ich dobrým sprievodcom a inšpiráciou v rozvíjaní úlohy umenia klavírnej hry a pedagogiky. Bol by som šťastný, keby ju prijali priaznivo a pomáhala im na cestách objavovania klenotov hudobnej kultúry, v činnosti pri zušľachťovaní ľudskej mysle a citovosti.

Bratislava 30. marca 2006, autor.

Mgr.art. Jordana Palovičová ArtD.: Cesty k umeniu klavírnej hry - recenzia

Mgr. art. Jordana Palovičová ArtD.

Miloslav Starosta

Cesty k umeniu klavírnej hry

     Odborná hudobná literatúra nebýva častým úkazom na pultoch tunajších kníhkupectiev. Ešte pomenej, ak ide o publikácie, ktoré sa dotýkajú špecifickej oblasti hudobnej interpretácie a  pedagogického života. Keď sa v predvianočnom období uplynulého roku objavila kniha profesora Miloslava Starostu Cesty k umeniu klavírnej hry, bolo jasné, že sa jedná o projekt ojedinelý, ktorý je – nielen v súlade so spomínaným obdobím - pre hudobnú verejnosť v celoslovenskom kontexte sviatkom. Cesty... – prvá pôvodná monografia tohto druhu na Slovensku – vznikli ako prirodzený výsledok dlhoročného výskumu spomínaného pedagóga HTF VŠMU na poli didaktiky klavírnej hry a sú zároveň dôkazom jeho výnimočnej erudície na poli zahraničnej literatúry s danou tematikou. I keď možno grafická podoba titulnej strany (konkrétna fotografia klaviatúry pianína versus jemný náčrt koncertného krídla) vyvolá v niektorých percipientoch, ktorí po prvýkrát uchopia knihu, predstavu, že pojednáva výsostne o kontinuálnej ceste od elementárneho stupňa po stupeň profesionálny, jej autor skúma celé spektrum rôznych faktorov, ktoré ovplyvňujú, respektíve formujú fenomén klavírnej hry a jej hlavného „aktéra“ – interpreta. Tomu predchádzajú dve úvodné kapitoly venované jednak vymedzeniu pojmov ako didaktika, metodika, pedagogika, charakteristike spôsobov učenia, či vyučovacích zásad, na strane druhej pomenovaniu základných etáp vývinu klavírnej didaktiky s jej tromi ťažiskovými školami (staré, anatomicko-fyziologické a psychotechnické). Dôležitosť posledne menovanej školy pre súčasnú didaktiku podčiarkuje prof. Starosta i faktom, že jej detailnú charakteristiku umiestňuje ako istý leitmotív pre ďalšie riadky svojej knihy na začiatok samostatnej, tretej kapitoly. Akcent spočíva na komplexnej výchove pianistu, ktorá neredukuje hru na nástroji na mechanickú činnosť pod vplyvom autoritatívnej osobnosti pedagóga (typ starých škôl), či primárne skúmanie fyziognómie hráča a jeho pohybové zvyklosti (2. typ škôl), no aktívne si všíma faktory ako zameranosť psychiky, aktívne počúvanie a zapájanie myšlienkových procesov do hry a štúdia, racionalizácia, sila koncentrácie, ako aj interdisciplinárny prístup. Autor sa v danej kapitole nevyhýba ani problematike rozvoja hry a prima vista ako prostriedku na rozvoj interakcie hudobných a psychických činností (so sympatickým poukázaním na zahraničnú i domácu metodickú literatúru napr. z pera prof. Juraja Mašindu), hudobnej pamäti v jej rôznorodých podobách i vzťahu grafický záznam / akustický výsledok cez prizmu jedinečnosti interpretovho vnímania.

     Pre obe roviny existencie hudobného diela je podstatný tón ako samostatný organizmus a jeho cesta ku tónovému „kolektívu“ cez „štádiá“ ako vytvorenie línie, určité členenie a charakteristika tónového materiálu (formou frázovania, intonácie, artikulácie), štrukturálna koexistencia horizontály a vertikály až po architektonickú stavbu celej skladby ako „tónového“ súboru. Podľa môjho názoru najprínosnejším momentom ďalšej (práve spomenutým spôsobom) skúmanej „cesty“ sústrednej do v poradí štvrtej kapitoly Od prameňov k architektúre hudby, sú state, ktoré sa venujú oblasti pre klaviristov (len) zdanlivo menej podstatnej vzhľadom na istý pasívny prístup k „poľahčujúcim“ okolnostiam predeterminácie výšky tónu, respektíve spoliehanie na zadefinovanie a korekciu daného tónu ladičom t.j. bez aktívneho pričinenia interpreta. Autor pozýva čitateľa na podmanivú exkurziu do zákonitostí vzniku a šírenia zvuku ako takého, analýzy rôznych vlastností tónu, súčasných i predchádzajúcich metód ladenia a jeho štandardizáciu (ktorá však i dnes mierne pokrivkáva, viď rôzne praktiky pri udávaní komorného a´) a napokon do problematiky výsostne aktuálnej – oblasti klavírneho tónu. Tieto state chápe jednak ako potrebu poukázať na javy akustiky, ale aj ako východisko pre ďalšie skúmanie otázky tónotvorby a pedalizácie. Po zavŕšení „tónovej“ cesty od základnej individuality po komplexnú jednotu, ktorej vo veľkej miere dominovali javy akustické, matematické, či fyzikálne, sa prof. Starosta na záver posúva do oblasti estetiky hudby a zamýšľa sa nad estetickým vplyvom hudobného umenia na citovú výchovu mládeže. Jeho postuláty sa v časoch tendencií podceňovať úlohu hudobnej výchovy vo všeobecnom vzdelávacom systéme, respektíve znevýhodňovať, ba likvidovať základné hudobné školstvo javia ako silný argument pre jeho zachovanie a intenzívnu podporu celej spoločnosti.

     Pomyselná druhá časť predloženej publikácie presúva ťažisko striedavo na oblasť interpretačného a pedagogického procesu, bazírujúc na odkaze psychotechnických škôl. Prof. Starosta detailne rozoberá princíp vidím – počujem - hrám, ktorý stimuluje sluchovú aktivitu, zamýšľa sa nad prítomnosťou a mierou „zaangažovanosti“ emocionálnej zložky v interpretácii a zároveň kladie dôraz na pestovanie zásad práce s autorským textom (za podmienky rešpektovania tvorivých vzťahov litery a ducha textu na základe objektívnej analýzy), či uvedomelej postupnosti pri štúdiu diela. Tu je podnetným napr. odkaz na francúzskeho pedagóga Pascala Le Correho, ktorý priebeh práce na istej kompozícii prirovnáva k jednotlivým etapám práce staviteľa. Autor publikácie Cesty k umeniu klavírnej hry sa vzápätí presúva k ďalšiemu „staviteľskému“ procesu, ktorý je pre oblasť klavírnej hry mimoriadne dôležitý a to k  formovaniu osobnosti klavírneho pedagóga. V súlade s obľúbeným autorom S. I. Savšinským apeluje okrem prirodzenej požiadavky solídnej hráčskej základne o.i. na schopnosť sebavzdelávania napr. metódou „učiac - uč sa“, adaptáciu na individuálne špecifiká toho-ktorého žiaka, tvorivú analýzu, aplikáciu rôznych vyučovacích metód a najmä vrúcnosť k ušľachtilému a v celospoločenskom kontexte stále nedocenenému povolaniu. Zároveň sa pozerá i na osobnosť žiaka a vzájomnú interakciu oboch tvorivých elementov výučby klavírnej hry, nevynímajúc otázky domácej prípravy.

     V tomto bode ich „cestu“ pretínajú dva významné okruhy klavírnej interpretácie: technický a pedalizačný. Opäť ide o komplexný pohľad na danú problematiku. Technický okruh prof. Starosta zbavuje nálepky čisto motoricky zameraného fenoménu a charakterizuje ho ako spektrum prostriedkov v službách realizácie hudobných predstáv. Vzhľadom na negáciu primárnej pozície mechanického drilu v súčasnej didaktike do popredia vystupuje racionálny prístup k riešeniu technických problémov, infiltrovanie myšlienkových procesov do hry a s tým spojený princíp ekonómie, či už ohľadom času vynaloženého na riešenie problému, nácvik daného miesta alebo pohybovú aktivitu. Na druhej strane spolu s citáciou myšlienok pedagóga K. Leimera sa opäť pripomína priam akýsi kategorický imperatív prísnej sluchovej autokontroly, ktorá sleduje pri „technickom“ štúdiu i otázku tónovej kultivácie, zvukového kaleidoskopu, respektíve rytmickú pregnantnosť. O skúsenosti významných predstaviteľov histórie klavírneho umenia sa autor opiera i v statiach venovaných technickým štúdiám a klavírnym etudám. Kým s existenciou etud sme sžití viac-menej všetci, prítomnosť inštruktívnej literatúry pozostávajúcej z rôznych cvičení a štúdií napriek autorstvu všeobecne známych mien ako Hummel, Brahms, Busoni predstavuje dodnes v mnohých prípadoch len akúsi kuloárnu informáciu. Monografia jej venuje relatívne široký priestor a dúfajme, že tým prispeje k jej rozšíreniu v praxi. Vedomosti, ktoré čitateľ nadobudol v „akustickej“ kapitole, rozširuje prof. Starosta o poukázanie na mechaniku nástroja, aby tak ozrejmil princípy pedalizačnej techniky. Tú skúma z viacerých aspektov (podľa funkcie-koloristický, harmonický, zväzujúci; podľa stupňa stlačenia pedálu, respektíve jeho druhu tzv. „ručný“ nevynímajúc), aby sa napokon vrátil k prerušenej línii vzťahu žiak-učiteľ (po malom interlúdiu o dôležitosti zásady systematičnosti v pedagogickej práci) a to na samý začiatok na ceste ku umeniu klavírnej hry – na stupeň elementárny. Tým sa zároveň akoby kruh uzatvára. Úvodné kapitoly bazírovali síce skôr na možnostiach klaviristu na vyššom stupni vývoja, no určité faktory ako kreatívny prístup, rozvoj hudobníckej osobnosti pomocou hry z listu, komornej hry, návyky ohľadom sluchovej kontroly, uvedomelého prístupu a oddanosti hudbe sú symptomatické pre oba.

     Mnohé z textov, či problematík boli predmetom prednášok prof. Starostu počas môjho vysokoškolského štúdia na HTF VŠMU. Tieto výrazne formovali pedagogické „povedomie“ mojej generácie a zároveň predstavovali - i vzhľadom na ich prevažnú existenciu vo verbálnej podobe, respektíve vo forme rukopisu – impulz pre hľadanie ďalších informácií v zahraničnej literatúre. Cesty k umeniu klavírnej hry  na jednej strane tým, že predstavujú ojedinelé kompendium odborných úvah, textov v slovenskom jazyku od slovenského autora, tento „problém“ odstraňujú, no napriek tomu dúfam - a myslím si, že je to aj prianím autora - že citáciou popredných osobností klavírneho umenia podnieti terajších študentov a nastávajúcich pedagógov a interpretov (no i tých, ktorí už vstúpili do praxe) k hlbšiemu štúdiu umeleckého, respektíve pedagogického  odkazu  Liszta, Busoniho, Savšinského, Rubinštejna, Timakina, Golubovskej, Kogana a ďalších. Vzhľadom na fakt, že autor v knihe skúma rôznorodé „nitky“, línie, ktoré vedú do centra túžby po zdokonaľovaní umenia klavírnej hry, nenárokuje si potrebu súvislej percepcie celého diela a tým si čitateľ môže poľahky vybrať okruh otázok, ktorý ho v danom momente zaujíma. Domnievam sa, že predložená publikácia má oprávnenú ambíciu stať sa akýmsi konzultačným i inšpiračným médiom nielen pre úzko (t.j. pianisticky) špecializovanú hudobnú verejnosť, no aj pre „mimoodborových“ kolegov.

Prof. Juraj Hatrík: Cesty k umeniu klavírnej hry - odporúčanie

ODPORÚČANIE

na finančnú podporu a vydanie monografie
Cesty k umeniu klavírnej hry

Prof. Miloša Starostu

Prof. Miloš Starosta je ojedinelou vzácnou umeleckou, vedeckou i pedagogickou osobnosťou slovenskej hudobnej kultúry. Za jeho názormi sú dlhoročné skúsenosti z umeleckého i pedagogického výskumu a v neposlednom rade aj významná vlastná umelecko-interpretačná prax sólového a najmä komorného hráča.

Preto možno jeho monografiu Cesty k umeniu klavírnej hry iba privítať. Je to veľkoryso a podrobne naprojektovaný celok, ktorý z mnohých aspektov mapuje cestu k umeleckému majstrovstvu, k zvládnutiu hudobného diela na najvyššej umeleckej úrovni. Osobne si cením, že ťažisko tvoria poznatky a úvahy zamerané na psychické faktory tohto procesu. Ozrejmuje to sám autor vo svojom rozsiahlom predhovore.

Treba dodať, že Starostova obrovská erudícia, orientovanosť v prameňoch i invenčnosť vlastných zobecnení presahujú ešte aj túto psychologickú rovinu a významne akcentujú duchovnú sféru. Pre Starostu je hudba transcendujúcim médiom a pristupuje k nej nielen s najväčšími ambíciami, ale aj s hlbokou úctou.

Pre slovenskú hudbu a interpretačné umenie môže byť len sviatkom, keď sa objaví text úrovne Starostových Ciest k umeniu klavírnej hry, je to zakladateľské dielo vo svojej oblasti, ktoré ďalším generáciám umožní plynulo a kvalifikovane nadviazať. V neposlednom rade je to text, ktorý teoreticky dokumentuje úroveň slovenskej klavírnej pedagogiky a vysvetľuje aj jej súčasné úspechy a profiláciu.

Dielo vrelo odporúčam na podporu a vydanie.

Bratislava, máj 2006

Prof. Juraj Hatrík, HTF VŠMU

Doc. Daniel Buranovský ArtD.: Cesty k umeniu klavírnej hry - recenzia

Recenzia diela Prof. Miloslava Starostu:

Didaktika klavírnej hry

Doc. Daniel Buranovský ArtD.

Vedúci Katedry klávesových nástrojov

Hudobná a tanečná fakulta

Vysoká školy múzických umení v Bratislave

  

Profesor M. Starosta patrí medzí významné osobnosti slovenskej klavírnej pedagogiky súčasnosti. Jeho pôvodné pedagogické myšlienky, ale i preklady významných osobností svetovej klavírnej pedagogiky sprevádzajú už generácie adeptov klavírneho umenia. Po zavŕšení diela Kapitoly z dejín klavírneho umenia a pedagogiky klavírnej hry sa pustil do ďalšieho diela s veľkým významom pre pôvodnú slovenskú odbornú literatútu – Didaktiku klavírnej hry.

Jeho celoživotné pedagogické skúsenosti, podopreté encyklopedickou mysľou pretavuje do podôb kapitol prameňov klavírneho umenia minulosti i súčasnosti. Dielo Didaktika klavírnej hry prináša záujemcovi vysoko odbornú literatúru snažiacu sa postrehnúť a sumarizovať najpodstatnejšie výdobytky vývoja hudobného myslenia pretaveného do klavírnej didaktiky a interpretácie. V tomto diele sa objavujú extrakty histórie a vývoj klavírnych škôl s ich hlavnými črtami, cez charakteristiku vzťahov percepcie hudby prostredníctvom špecifík hudobného nástroja a individuality interpréta. Nastoľuje hlavné a najpodstatnejšie okolnosti významného a osobitého vzťahu učiteľ – žiak, metódy pedagogického procesu, a najefektívnejšie formy vyučovania, pri práci na hudobných dielach takým spôsobom, aby bola jednoznačne dominantným prvkom láska a oddanosť hudbe, snaha po čo najhlbšom pochopení umeleckého poslania klavírnej intepretácie.

V tom vidím najcennejší filozofický odkaz diela prof. Starostu - vnímanie hudby a vzťah k nej ako prioritný a následné ovládnutie klavíra ako hudobného „sprostredkovateľa“ umeleckých ideí.

Z hľadiska členenia „Didaktiky“ vznikajú pomyselné okruhy priorít:

-  história (školy, hudobné myslenie, vývoj nástroja a štýlov)

- problematika ovládnutia výrazových prostriedkov – klavírna technika (text, sluch, nástrojové špecifiká, práca, resp. cvičenie) 

- vyučovací proces (učiteľ versus žiak, metodika, tvorivosť, didaktické zásady)

Skĺbiť tieto procesy v plynulý a všeobsiahly proces je nemožné. Do popredia sa tak dostávajú kapitoly, ktoré poskladať do „štvrtého rozmeru“ je úlohou čitateľa, jeho špecifického záujmu a ďalšieho štúdia. Literatúra prof. Starostu je bohatá na odkazy, kde si erudovaný čitateľ nájde detailné princípy svojich záujmov.

O histórii a vývine pedagogických klavírnych škôl a významných osobnostiach klavírnej pedagogiky z pera prof. Starostu nie je potrebné sa zvlášť zmieňovať, pretože tento fakt. o jeho skvelom prínose s bohatou faktografiou je všeobecne známy.

Problematika klavírnej techniky zostane naďalej napriek množstvu faktov, návodov, postrehov a analýz ešte dlhý čas alchýmiou, kde sa musia skĺbiť danosti adepta s aktívnym vnímaním, presne formulovanou podstatou významu pohybov. Pravdepodobne aj hudobná terminológia v otázke „techné“ a istá frustrácia interpretov z napätí medzí umeleckým zámerom a realizáciou  bude zdrojom ďalších prác na odhaľovení tajomstiev umeleckej klavírnej interpretácie.

Za najcennejšie pokladám posledné kapitoly  Systém vo výchove klaviristu a O vyučovaní začiatočníkov, kde je priam cítiť skúsenosť, erudícia, nadhľad a láska ku klavírnemu vyučovaniu, podobne ako významné kapitoly Vývoj hudobného myslenia, Vidím-počujem-hrám a Učiteľ-žiak-študijný proces, práve z didaktického hľadiska, kde sa vytyčujú základné ukazovatele podstaty pedagogického procesu.

Dielo Didaktika klavírnej hry je významným prínosom slovenskej pôvodnej odbornej literatúry pre klavír, zreteľnou pomôckou záujemcom o klavírnu didaktiku a interpretáciu. Vzácne historické fakty a bohaté skúsenosti autora sú zárukou, že takáto literatúra má svoje miesto v  knižnici každého klavírneho pedagóga nielen na Slovensku, ale aj v širšom medzinárodnom meradle.

Doc. Daniel Buranovský ArtD.

V Bratislave,  25. februára 2006

Prof. Ida Černecká: Cesty k umeniu klavírnej hry - recenzia

Prof. Miloslav Starosta

Cesty k umeniu klavírnej hry

( Posudok recenzenta )

 „Cesty k umeniu klavírnej hry“ Prof. Miloslava Starostu nadväzujú na jeho predchádzajúcu prácu „Kapitoly z dejín klavírneho umenia a pedagogiky klavírnej hry“ a znamenajú ďalší kvalitatívny prínos pre vzdelanie budúcich klavírnych pedagógov. Obsahujú kapitoly zo všeobecnej didaktiky, prinášajú komplexný odborný pohľad na historický vývoj klavírneho vyučovania. Autor sa súčasne zamýšľa nad otázkami metodických a interpretačných postupov v ich vzájomnej súvislosti až k estetickým a filozofickým úvahám o poslaní umelca - pedagóga a  interpreta. Text má odborný a reflexívny charakter, predpokladá (okrem 1. kapitoly, ktorá sa venuje základným pojmom) v problematike už znalého a orientovaného čitateľa. Pre jeho  náročnosť ho odporúčam pre magisterské až doktorandské štúdium umeleckých odborov na vysokej škole, no zaiste bude zaujímavým čítaním aj pre profesionálov a pedagógov s dlhoročnou praxou. Prináša totiž objektívny prehľad rôznych metodických postupov bez „vnucovania sa“ alebo „sabaprojekcie“ autora.

Obsah práce, štýl aj spracovanie zodpovedá autorskému  textu na vysokej odbornej úrovni. V medzinárodnom kontexte ide o dielo jedinečného charakteru. Dielo odporúčam na vydanie v presvedčení, že si nájde čitateľov v odbornej obci nielen na Slovensku.

Prof. Ida Černecká
profesorka hry na klavíri 
prorektorka VŠMU v Bratislave

Bratislava 15.mája 2006